SYNOVIA SVETA VERSUS SYNOVIA SVETLA

            Snáď každý z nás „má“ evanjeliá, ktorým úplne nerozumie a keď sa v kostole čítajú, očakáva, že ich výklad mu umožní lepšie pochopiť ich posolstvo. Pre mňa dlho takýmto úryvkom zo Svätého Písma bol príbeh o nepoctivom správcovi (Lk 16, 1-9). Tento správca celý život šafáril s majetkom svojho pána. Keď sa dozvedel, že pán ho chce zbaviť správcovstva, zľakol sa a šikovne ešte stihol čo-to odpustiť dlžníkom - ani nie zo svojho, ale z majetku svojho pána. „A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal.“ Veta, ktorú som nedokázala pochopiť – za čo ho pochválil? A tiež - ako nám môže Ježiš dávať za príklad zlodeja, podvodníka, ktorý je možno v niečom sympatický, ale vždy ostane zlodejom? Vedela som, že hlavné posolstvo tkvie v poslednej vete „lebo synovia sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla“, ale i tak táto stať bola pre mňa stále otáznikom.
            Nedávno sa mi dostala do rúk kniha Alessandra Pronzata Nepohodlné evanjeliá. Jeho výklad príbehu o nepoctivom správcovi mi povedal veľa. Pronzato píše: „Nepoctivému správcovi nesedeli účty a mal s tým nepríjemnosti. My si žijeme v pokojnej istote, že účty s Bohom máme v poriadku. A naším nešťastím je práve to, že účty nám stále súhlasia, a to až príliš ľahko. Namýšľame si, že všetko máme v poriadku a spokojne si podriemkavame.
            Násilníci sa zmocňujú Božieho kráľovstva, hovorí Božie Slovo. (Mt 11,12) Všetkým nám bola zverená veľká úloha – práca pre Boha a jeho kráľovstvo. Milujeme však toto poslanie vášnivo, krvavo? Oberá nás o spánok? Cítime, že na ňom staviame svoj život? Nie je skôr sprievodným znakom našej práce vo vinici únava, nedbanlivosť, ťarbavosť, nedostatok inteligencie a fantázie? Prečo si neuvedomujeme, že jediný spôsob, ako účinne prehovárať v dnešnej dobe, je byť aktuálni? „Veľkú vec“ naopak utápame v mori nudy. Naozaj Boh nezískal mnoho, keď nám zveril správu svojho majetku.
            Nietzsche nás, kresťanov, vymaľoval drsno: „Všetci sú na jedno kopyto, strašne krpatí, oblí, veľmi prispôsobiví, otravne nudní.“ Pre niekoho urážlivé slová. Priznajme si však, ako často nám naozaj chýba fantázia. A to nielen pri ohlasovaní pravdy, ale aj na poli lásky, ktoré by si zvlášť vyžadovalo vynachádzavé úsilie. A my, naopak, túto najdôležitejšiu stránku kresťanstva bagatelizujeme.
            O to viac hovoríme, a vedieme rozhovory s najvznešenejšou banálnosťou. Bojazlivo bľaboceme na poli biblickom i liturgickom. Sme analfabetmi vo veci katechizmu. Nie sme schopní čítať znaky čias, a preto sa dopúšťame toľkých tragických chýb na individuálnom i kolektívnom poli, neschopní poučiť sa z omylov minulosti.
            Správca, ktorý upadol do nemilosti svojho pána, dokazuje, že mu nechýba fantázia, a ani odvaha. Aby sa zachránil, dobrodružne sa púšťa do nebezpečnej záležitosti. My, naopak, máme radi istotu a hovieme si v pocite dostatočnosti. Sme opatrní, neochotne riskujeme, radšej v úzadí ostávame chránení pred pádmi a údermi života. A preto stále menej oslovujeme moderný svet a naša zainteresovanosť v ňom je takmer bezvýznamná.“
            Alessandro Pronzato používa mnoho nelichotivých slov. Nie sme naučení takto o sebe počúvať. A hlavne nie, keď sme my, synovia svetla, tak tvrdo porovnávaní so synmi sveta. Pre človeka je však dobré, ak Božie Slovo ním „zatrasie“. Je nebezpečné zotrvávať v stave falošnej spokojnosti so sebou. Lebo v Božom pohľade nikto z nás nie je na tom dobre. A horšie nie sú na tom tí, ktorí majú zdanlivo viac hriechov, ale tí, ktorí si myslia, že sú na tom lepšie ako ostatní. Vtedy totiž sotva môže vzísť zo šedivej priemernosti požehnaná zmena.